OBŤAŽOVANÝCH AŽ 60% ŽIEN

 

Väčšina zamestnaných žien už na pracovisku čelila sexuálnemu obťažovaniu. Napriek tomu sa o tejto téme málo hovorí – z hanby alebo z obavy o pracovné miesto.
Kde sa začína sexuálne obťažovanie? Čo môžu obete urobiť? Má sa vôbec o niečom takom hovoriť verejne? Nemalo by sa to radšej vyriešiť akosi potichu?
Mnohým ženám je tento problém známy. Medzinárodná organizácia práce ILO (International Labour Organization) vychádza z toho, že v EÚ bolo na pracovisku  sexuálne obťažovaných 50 až 60 percent žien. Už v Dortmundskej štúdii koncom 80. rokov, do ktorej sa zapojilo 4000 respondentiek, sa uvádza až 72 percent. To znamená, že už dávno mala väčšina žien s touto problematikou svoje skúsenosti.
Otázka, či vôbec sa s tým obete vyrovnajú a ako, visí vo vzduchu. Treba o tom hovoriť? Ak áno, na koho sa obrátiť?

Má žena hovoriť s kolegom, ak nadobudla dojem, že ju sexuálne diskriminuje?
Na túto otázku sa ťažko odpovedá. Navyše na tento krok sa obete veľmi ťažko odhodlávajú. Vo väčšine prípadov sú práve kolegovia, kto ženu sexuálne obťažuje, v pracovnej hierarchii nadradení, a to vyvoláva u žien strach zo znevýhodnenia, prípadne zo straty zamestnania.
Väčšina páchateľov to aj tak popiera. Následne hrozí, že ich útoky budú ešte horšie. Na druhej strane sú aj prípady, keď si páchateľ ani len neuvedomil, čo svojím správaním spôsobuje. To je však skôr výnimka.

Zdôveriť sa kolegom?
Je to dobré hlavne pre získanie názoru nezainteresovaného kolegu. On môže byť zároveň svedkom a byť nápomocný pri otázke, či páchateľa osloviť alebo nie. Práve vtedy, keď obete prepadajú pochybnostiam o svojich pocitoch, má nezávislý názor zmysel. Bolo to vôbec obťažovanie? Alebo len hlúpy žart, ktorý sa už nezopakuje? Veľa žien prekvapivo zistí, že podobné skúsenosti s tým istým páchateľom už majú aj iné kolegyne.

Ako sa brániť? Hovorte o tom!
Kto má odvahu, mal by ísť za nadriadeným a vysvetliť mu situáciu. Pretože: zamestnávateľ je zo zákona povinný ochraňovať svojich zamestnancov pred sexuálnym obťažovaním. Zamestnávateľ musí zasiahnuť, k dispozícii má účinné prostriedky. Môže páchateľa upozorniť alebo v závažnejších prípadoch mu dať výpoveď.
Ženy treba výslovne povzbudzovať, aby o  svojej situácii hovorili. Ide o to, aby sa presne vymedzili zákonom stanovené hranice. Inak je pre obete veľmi ťažké ohlásiť daný prípad – z hanby, z neistoty, lebo útoky často smerujú z radov ich vlastných kolegov zneužívajúcich svoje mocenské postavenie. Je málo obetí, ktoré sa k tomuto kroku aj napriek všetkému odhodlajú, a práve ony robia priekopnícku prácu pre mnoho iných žien.

Čo ak obete nemajú odvahu ísť za šéfom?
Ak obeť nechce ihneď ísť za šéfom, mala by vyhľadať pomoc niekde inde. Veľké firmy majú v súvislosti s takýmito problémami svoje vlastné oddelenia sťažností. Napríklad v Nemecku má každý právo bezplatne sa obrátiť na Antidiskriminačné spolkové oddelenie, ktoré poskytuje právne rady a v prípade potreby uskutoční nepríjemné telefonáty na personálne oddelenie v danej firme.

Dôkazy verzus podozrenie?
Aby zamestnávateľ mohol zasiahnuť, musí byť obvinenie pádne a podložené – nemôže napomenúť páchateľa iba na základe podozrenia. A toto býva často kameň úrazu. Ak nie sú svedkovia obťažovania, stojí výpoveď proti výpovedi. Preto je dôležité zdôveriť sa kolegom. Ak majú podobné skúsenosti, je vlastný prípad o to dôveryhodnejší. Navyše nikto nemôže od obete požadovať, že pred ohlásením prípadu sa bude vopred konfrontovať s páchateľom.